lenka jíleková
Nasadnime do člnov
Vyšla som zo slovenského cviku. Dlho som tu nebola. Dokonca tak dlho, že som prišla o doktorku, keďže tá moja mala atestáciu len pre deti a omladinu. Už som stará, a zrazu neviem kam patrím.
sú niekedy také zvláštne Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Cestičky, Peklo, Recenzie - SILNE neobjektívne, Na vážno, SÚKROMNÉ, Román na pokračko
Vyšla som zo slovenského cviku. Dlho som tu nebola. Dokonca tak dlho, že som prišla o doktorku, keďže tá moja mala atestáciu len pre deti a omladinu. Už som stará, a zrazu neviem kam patrím.
Niektorí ľudia lietanie neznášajú. Ponižujúce procedúry na letiskách, ostrí úradníci s nepríjemnými právomocami, drzé aerolinky účtujúce 40 eur za vytlačenie letenky, odložené a zrušené lety. Všade čakanie. Hysterická inkvizícia za omylom zabudnutú vzorku parfému v kabelke. Idioti, čo si zabudnú tekutiny v kabelkách a otravne zdržujú.
„Ehm, ehm," zachrchlal nám macatý päťdesiatnik ponad hlavy a zaťukal na kovovú sieťku mikrofónu. „Ešte raz zdôrazňujeme účastníkom konferencie, aby si dávali extrémny pozor na svoje osobné veci. Miestni zlodeji sú rýchli, prefíkaní a nesmierne zruční. Opakujem: ne-smier-ne zruční," pretiahol ujko a dal slovo prvému rečníkovi podujatia. Okradli nás už o niekoľko hodín.
Váhala som, pretože sa mi nechcelo dve hodiny dívať na flirtovačné špúlenie a pseudonaivne vyvalené oči. Taký dojem na mne Audrey Tatou zanechala - pekná, ale monotónne chutná, viac dobrý ksicht ako herečka. Lenže recenzie boli dobré, tak som dala pokus. Neľutovala som ani sekundu.
Keďže toho zjavne nemáte dosť, tunák posielam ďalší zásadný informačný... oný. Z Amsterdamu, môjho prechodného bydliska; mesta šedivejšieho ako vaše spomienky na osemdesiaty siedmy rok a pľúca mŕtvej makrely dohromady.
Môj frajer je Angličan. Angličania sú iní ako my. Nesťažujem sa, len konštatujem. Jeho prvá návšteva na Slovensku - taxík z letiska: 2200 korún. Za cestu naspäť (tá istá trasa) dal už len 220. Posadila som ho do taxíka a nahlas a zrozumiteľne som smerom k vodičovi prehovorila po slovensky. Považovala som za svoju povinnosť ho ochrániť. To majú partneri robiť, navzájom. Aj keď to sme ešte partneri neboli. Ale niečo už sa myslím rysovalo.
Dávajú film, ktorý musíš vidieť, povedal Milovaný. 10 000 pred Kristom. Budú tam praveké zvieratá. To sa vám hodí do témy čísla, nie? „Fakt, to sa nám totálne hodí do témy čísla,“ opakovala som si zaťato počas premietania, celých milión minút. Hodí sa nám to do témy! A bol to jediný dôvod, prečo som Milovaného neumlátila palicou už v prvej polovici.
Na základku som chodila v štvrti, kde bývala kopa Rómov. Hlučné tmavé deti, čo mali úplne odmalička pásik fúzov na hornej pere, som poznala najmä z okolia školy; vyzerali, akoby mali stále prázdniny. Páčili sa mi najmä hlasy ich mám – pripomínali mi staré platne Arethy Franklin. A hovorili rozprávkovým jazykom, ktorý vôbec žiadnu inú reč nepripomínal. Dievčatá sa volali Simona a chalani nemali mená, ale prezývky - trebárs Ličo alebo Šuňo. Naučila som sa ich báť, pretože mená ich otcov sa vyslovovali len stíšeným hlasom a z historiek o tom, že majú pod kabátmi ostré dýky, ktorými prerežú krčnú tepnu každému, kto moc čumí, mi šiel po chrbte mráz.
Nedá mi nepodeliť sa o svoje najnovšie poznatky z mojej obľúbenej pavedeckej oblasti „hľadanie ideálneho partnera“. Keďže sa považujem za viac ako naslovovzatého odborníka (nikto neprečítal viac ženských časákov ako ja!), dovolím si tvrdiť, že som konečne dospela k relevantným výsledkom svojho mnohoročného výskumu: najlepší sú kresťanskí chlapci. Okrem toho, že kostoly sú plné štíhlych fešákov (obžerstvo je hriech!), dôvodov, prečo si zvoliť práve túto kvalitnú sortu, je nepochybne viac. Tu sú:
Čo budem robiť tento víkend? To je pálčivá otázka, ktorú si pracujúci človek zákonite kladie. Minimálne raz do týždňa. Práca nám dáva okrem hromady peňazí, ktoré použijeme trebárs na slíže s makom a orientálny koberček do kúpeľne, pocit naplnenia a silnej radosti. (Mnou niekedy tá radosť až lomcuje).
Nedávno sme s Viktorom, ako je našou obľúbenou sobotňajšou kratochvíľou, strieľali vzduchovkou mačiatka na dvore, keď mi zrazu Viktor vraví: „Počúvaj, nenecháme aspoň jedno? Zachránime mu život a budeš mať o čom písať na blog.“
Začala som písať básne. Myslela som si, že mi to ktovieako nepôjde, ale velice rýchlo som zistila, že opak je pravdou.
Na dáždniky som zanevrela, keď som mala šesť rokov. Do istého veku s vami zaobchádzajú ako s idiotom – keď prší, navlečú vás do odporného igelitového sakla s kapucňou, v ktorom sa potíte ako prasa a priezor sa vám zúži tak, že vidíte len špičky svojich gumákov.
Ja nemám veľmi dobrú pamäť. No, dobre - mám otrasnú pamäť. A nám, pamäťovo znevýhodneným, táto spoločnosť veľmi nepraje.
Bucľatá dcéra Ozzyho Osbourna chce nafotiť akty pre Playboy. Fúúúj, tlsťoška jedna, tá je hnusná! Kričia chlapi. Supermodelky sú podvyživené. Trčia im rebrá, fúj! Revú... tí istí chlapi! Čo to s vami sakra je?!?
Môj mozog je ako kalkulačka. Sú ľudia, ktorých mozgy sú ako supervýkonné-turbo-namakané pentiá, ale môj mozog je jednoducho ako kalkulačka. Na solárnu baterku. Keď totiž zájde slnko, moja výkonnosť sa zníži na polovicu.
Tak dnes som na rohu Lazaretskej a Cukrovej vrazila do chlapa. Ale do akého chlapa! Meter deväťdesiattri, tvár James Dean, perfektný ohoz. A voňal! Čo to s vami mužmi sakra je?!
Som majiteľkou dvoch dokonale skonštruovaných zásobníkov superkvalitných vajíčok, ktoré pri správnom (dostatočne intenzívnom) ostreľovaní mrňavými žubrienkoidnými potvorkami vyprodukujú nádherného, vysokofunkčného tvora. Je proste skvelé vedieť, že keď budem chcieť, narobím si plný barák malých divokých harantov.
Som poverčivá. Na vine sú samozrejme moji rodičia, ktorí mi nepovedali, že to, že ma postihne nejaké hrozné nešťastie, keď mi cestu prekrižuje čierna mačka, SA LEN TAK HOVORÍ. Našťastie ma ale naučili, že sa tejto pohrome môžem poľahky vyhnúť, ak cúvnem o tri kroky vzad a trikrát si odpľujem cez ľavé plece. Týmto sa ospravedlňujem pánovi v béžovom baloniaku, ktorého som včera ochrchlila na križovatke Lazaretskej a Cukrovej.
Strašne mi chýba škola. Najradšej by som okamžite dala výpoveď, nasadla na elinu a vkĺzla do zelenej lavice s vyrytým nápisom „Nirvana“. (Áno, to ja som tam vyryla. Všetky sme sa chveli kvôli Kurtovi.) Pamätáte si, čo sa stalo so žuvačkou, keď ste ju nalepili zospodu lavice? Čoskoro príjemne zošedla a stvrdla, takže sa dala po malých kúskoch drobiť ako modurit a hádzať do vlasov tomu, čo sedel pred vami. A nebola hrozná sranda nalepiť žuvačku Karolínke na stoličku? Ha-ha. Keď zavýjala od plaču, vyzerala ako pokrčená redkvička.