reklama

Ako je to s tými kombajnmi

Som majiteľkou dvoch dokonale skonštruovaných zásobníkov superkvalitných vajíčok, ktoré pri správnom (dostatočne intenzívnom) ostreľovaní mrňavými žubrienkoidnými potvorkami vyprodukujú nádherného, vysokofunkčného tvora. Je proste skvelé vedieť, že keď budem chcieť, narobím si plný barák malých divokých harantov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (80)

Viktor túto možnosť nemá. A to je ten problém.

Keď mal čerstvo po tridsiatke, začali mu povážlivo nahlas (keď spal, boli počuť! Prisahám!) tikať biologické hodiny. Závistlivo si obzeral moje ženské bruško a dokonca som ho pristihla, ako v tesku ovoniava malinké dupačky. Bledožlté.

Na príjemnom výlete na Pajštún zrazu stál na kraji brala ako nezlomný romantický hrdina, vlasy mu (v rámci možností, mal vtedy pomerne krátky zostrih) viali vo vetre a volal do doliny: „Cítim, že som pripravený stať sa otcom!" 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Bože, ten je patetický," prevracala som oči. Ale v skutočnosti ma to niekde hlboko dojalo. A zároveň mi tuhla chrbtica.

„Nie som pripravená stať sa matkou," vysvetľovala som mu. „Chcem chodiť na diskotéky a vracať sa domov nadránom." „To nerobíš už od osemnástich," pripomenul mi racionálne. Dobre, tak chcem ešte robiť kariéru a odcestovať do Argentíny a tam založiť tajné revolučné hnutie. Chcem ísť do tibetského kláštora a vrátiť sa s oholenou hlavou a mierom v duši. Chcem byť protivná a rozmaznaná a keď som unavená, chcem ležať v posteli a vykrikovať na teba panovačné povely. Nechcem vstávať o piatej k urevanému, posranému decku, ktoré ani nevie poriadne artikulovať, aby mi exaktne vysvetlilo, čo mu vlastne je. Chcem polovicu výplaty minúť na handry a nemusieť myslieť na to, že treba kúpiť detský púder a plienky a nové topánočky, z ktorých tá potvora vyrastie za osemnásť hodín. Chcem mať kruhy pod očami z divokého posteľného maratónu, nie z nočného kojenia. Nechcem pribrať dvadsať kíl a mať zadok ako menší kombajn. Chcem sa ešte naučiť po taliansky a ísť na kurz rýchlokorčuľovania. Chcem stretávať nových ľudí a byť „slečna, nejdete na kávu?" a nie „mamička, nejedzte nič štipľavé, prechádza to do mlieka".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Viktora som svojimi dôvodmi celkom prevalcovala. Až mi ho bolo ľúto. „Nemala by si zadok ako kombajn. Vieš, ako by si sa okolo dieťaťa nabehala?" skúsil to chabo, ale keď videl, že si nepomohol, tak radšej sklapol. „Chcem so svojím synom hrať futbal. Nechcem, aby ma poznal len ako toho pána, čo mu trčia z nosa hadičky a kaká do sáčku," povedal ešte smutne, ale už nenaliehal.

Odvtedy som si musela v prítomnosti detí dávať pred Viktorom sakramentský pozor. Môj organizmus rozbombardovaný náhlou záplavou oxytocínu samozrejme patrične reagoval a mne sa chcelo schmatnúť decko a v extáze jačať: „Áaaaaaaa, kťo že je ťu ťakýťo peknušký bajanček, ťuťuťu ňuňu pipipi?" a zaboriť hlavu do toho mäkkého, životom natrieskaného bruška. Ale vždy som sa dokonale ovládla a cynicky som prehlásila: „Vraj sa budú zvyšovať detské prídavky. Možno aj o štyridsať korún, nie?"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No a minulý víkend sa to všetko pekne rozlúsklo. Robili sme veľký žúr, na ktorý prišli dva páriky s deťmi. Malými, sladkými dievčatkami. Ktoré celé tri hodiny v kuse, príšerne, neuveriteľne nahlas jačali. Jačali ako lodná siréna v kombinácii s cirkulárkou a metalovým gitarovým sólom.

Pobavene som sledovala Viktora, ako sa snaží úporne koncentrovať na vlastné myšlienky, ktoré sa mu v tom desivom hluku rozpadali na kúsky ako mentálne postihnutému tuleňovi.

A len som čakala. Po hodine začal robiť také tie pohyby ramenami, ktoré majú byť nepozorované (no môjmu nastraženému zraku neunikli) a majú za úlohu rozmasírovať šiju napätú brutálnym, vražedným hnevom. Po dvoch hodinách to vzdal. „Tie deti by mal niekto zabiť." prehlásil hrobovým hlasom a vedela som, že mám vyhrané. „Prečo, srdiečko? Veď sa len hrajú," začudovala som sa nevinne. „To robia všetky deti," sadisticky som si prihodila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odvtedy sa oddeleniu s dupačkami Viktor vyhýba oblúkom. Len ja som sa minule pristihla, že by som najradšej pilulky vyšmarila do koša a naplnila svoje nudne ploché brucho mrviacim sa, voňavým, nezvládateľným škriatkom. Kombajn - nekombajn. 

Veď ja toho Viktora zlomím. Len na mene sa nevieme dohodnúť. Neviem prečo, ale vôbec sa mu nepáči „Kunigunda". 

lenka jíleková

lenka jíleková

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

sú niekedy také zvláštne Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáCestičkyPekloRecenzie - SILNE neobjektívneNa vážnoSÚKROMNÉRomán na pokračko

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu