Pravdu máš, pomyslela som si a zbehla dolu pre tú malú smradľavú potvoru. Vďačne mi olízala ruku, keď som jej dávala zvyšok sardiniek, čo už týždeň ležal na kredenci. To bude karma! - mädlila som si ruky. Lenže mačku má doma kdekto. Chce to niečo srdceryvnejšie.
Na druhý deň som si kúpila Notabene. Inak sa tým ošarpaným, zúfalo nemoderne oháknutým chalošom vyhýbam na sto honov, prípadne, keď nie je vyhnutia a musím okolo nich prejsť, tvárim sa, že mám očnú vadu. (Ježiš, vy nečítate elle? Mrkváky sa nenosia od roku 1987!) No ale veci sa zmenili, potrebujem námet. Jednoduchá matematika. Urobím dobrý skutok = rozplačem čitateľov. Lenže čo nevidím: ten blbý časák si kúpilo hneď po mne asi sedem ľudí! Takto veru veľkú dieru do charitatívneho sveta neurobím. Musím vymyslieť niečo lepšie.
Rozhodla som sa teda zachrániť nejakú veľrybu. Nakreslila som na transparent macaté rybisko s vodotryskom na pysku, napísala som „Slobodu veľrybám!" a vyrazila.
Tí idioti zo Slovenského vodohospodárskeho podniku ma vyhodili. Ešte aj nevyberanými slovami ma počastovali. Vraj veľryby u nás nie sú. Ani tulene? Kde to sakra žijem?! Tu už ani človek nemá poriadne koho zachrániť. Vraj máme vydry. (Pozrela som si doma tie vydry v encyklopédii. Nie sú ani trochu roztomilé! Na vydry seriem.)
Smutná, veru smutná som šla z toho vodohospodského podniku. Ale šťastie sa na mňa predsa len usmialo! No veď už aj bolo načase. Mám dobrú dušu, tak spoločnosť je povinná nájsť mi pre ňu uplatnenie. Veď načo som volila tých sociálnych chlapíkov, čo teraz sedia vo vláde?
Tak teda idem si a na esenpéčku taká stará, úbohá teta kolenačky šmátrala po chodníku - evidentne sa pokúšala nazbierať nejaké špaky. Chúďa, ja to poznám, keď má človek chuť na cigu a nemá žiadne lóve! Tak som tej somráčke (hrozne smrdela inak) pohotovo hodila padíka. A ona ma pretiahla po chrbte palicou. Vraj jej len spadli okuliare. Nevďak svetu vládne.
To treba aj tak vo veľkom robiť, túto dobročinnosť. Ešte že mi to tak páli. Dovliekla som z pivnice hrniec (čo si v ňom moja hipisácka mamka kedysi batikovala svetre) a nahádzala som doň nejakú zeleninu, čo som minule v záchvate zdravého stravovania nakúpila. Antioxidanty a tak. Ale nech mi nikto nehovorí, že ich nie je aj v hranolkách dostatok!
Tak som uvarila nejakú polievku. A ten houmlesák, čo spáva pod našou bránou, bol pokusný králik. Ochutnávač. Netváril sa síce nadšene, ale niečo málo do seba predsa len dostal. Tvrdil, že má stiahnutý žalúdok, lebo tri týždne jedol len sneh, ale moc som mu neverila. Nielen preto, že som ho videla na tajňáša vypľúvať kúsky kalerábovej šupy do kvetináča (asi nezmäkla dosť, no), ale hlavne preto, že túto zimu ešte žiadny poriadny sneh nebol. Keď dojedol, povedala som mu, nech dovedie aj kamarátov. Najskôr sa okúňal, ale keď som sľúbila, že kúpim aj nejaké čučo, súhlasil.
Dnes stoja pred naším bytom šóry až po tesko. Z môjho nedeľného varenia sa stala príjemná tradícia, ktorá mi okrem hŕby nových, veselých priateľov zabezpečila aj svätý pokoj od tých otravných, vlezlých susedov. Teraz ma už žiadny z nich nezdraví.
Aj Viktor trochu nadáva (občas niektorý zo stravníkov narýchlo prespí), ale čo mám robiť? Dnes už nedojmete hocičím. Musí to byť niečo mimoriadne.
P.S.: Darujem mačku. Strašne škriabe a má len jedno oko, ale inak je celkom milá. Keď jej poriadne natiahnete kožu za ušami, vyzerá, ako by sa usmievala.
