Nechcela som, vážne. Ale nech vám je útechou, že tú kravu mačku som vzápätí videla zaslúžene zahynúť pod kolesami tyrkysového favoritu. A tak to má byť - veď kto s čím zachádza, tým aj schádza.
Moja mama ma učila, že keď ma svrbí nos, mám čakať nepríjemnosti. Keďže som alergička, čakám ich poctivo od apríla do októbra.
Keď vysypem soľ alebo rozbijem zrkadlo, okamžite objednávam pripoistenie. Na sedem rokov, prosím. To by malo stačiť. Iba že by som medzitým vysypala inú soľ či rozbila iné zrkadlo. Potom neviem. Zratáva sa to, alebo násobí?! Tento zdanlivo nevinný problém sa v mojich grambľavých rukách stáva povážlivo aktuálnym.
Že sa nikdy nevydám, je mi jasné od mojich šiestich rokov. Nepozorná (alebo žeby zlomyseľná?) teta upratovačka ma podmietla metlou. Viktorove ponuky na sobáš teda rutinne odmietam. Aj tak sa to nepodarí, no nie?
Som presvedčená, že moja poverčivosť už zabránila mnohým hrozným malérom. Bohvie, čo by sa bolo stalo, keby som chodila popod rebríky a odkladala chlieb plôškou nahor! (Problém mám len pri tých moderných ryžových, takzvaných „polystyrénových" chlebíkoch. Ktorá plôška sakra platí?!)
Tieto Vianoce som sa pri večeri skoro počurala. Od vianočného stola sa predsa vstávať nesmie! Vy by ste to riskli? Radšej to potom utriem, vravím si. Zadržiavala som, až mi slzy vytryskli. Našim som povedala, že ma tak dojala Dvorského precítená Tichá noc.
Že je moja poverčivosť predsa len trošinku problematická, som si uvedomila, keď som dostala hysterický záchvat po zistení, že Viktor zložil moju prácne nainštalovanú (hore nožičkami!) podkovu z dverí a ledabolo (!) ju pohodil na poličku. Po podaní upokojujúcich prostriedkov som medzi vzlykmi objasnila dôvod svojho amoku a Viktor sa na mne (podliak!) len zasmial. „Veď počkaj, teraz ťa začne stíhať jedno nešťastie za druhým a potom budeš mať!" zastrájala som sa, kropiac kúty všetkých izieb svätenou vodou.
Prúser je aj to, že rokmi akosi strácam ostražitosť. Kedysi som pri každom údere do lakťa friško hodila kura do trúby. Aby ma návšteva potom neohovárala... Dnes už na to akosi kašlem. Nasypem im voľáke keksy...
No a po tohtoročnej vianočnej večeri ma oblial smrteľný pot - zabudla som dať pod kraje obrusu kaprie šupiny! Teraz budeme všetci mojou vinou celý rok chodiť po žobrote!
Odvtedy som v práci ani prstom nepohla. Veď načo? Aj tak peniaze nebudú. Nebudem sa len tak pre nič - za nič drať.
Má to jednoducho výhody, tieto povery. Napríklad už viem, že nemusím Viktorovi nič chystať na narodeniny, čo znamená, že výrazne ušetrím. Na Vianoce si totiž rozrezal jabĺčko a mal tam krížik! Chudák chlapec, veľa nepožil. Bude mi chýbať.
