Napríklad - v meste, kde žijem (vypadol mi ten názov momentálne), je hrozne veľa ľudí. Keby som bývala niekde na kopaniciach, možno by som si zapamätala, že sused nad nami je Jožo, ten pod nami Karči a bolo by. Poštárove meno by som si zapamätať nemusela, lebo by aj tak chodil len dvakrát do roka. A mohla by som mu hovoriť „pán poštár". Lenže ja žijem v meste (už viem - Bratislava!), kde je ľudí ako nasratých. A ja s tým mám fakt problém.
Nepamätám si tváre. A nepamätám si k tým tváram ani mená. Keď sa mi predstavíte, môžete mi prosím svoje meno zopakovať asi tak sedemdesiatkrát (najlepšie v rôznych tóninách), potom mi ho napísať na zopár papierikov a nakoniec si ho vytetovať na čelo? Ďakujem. Ja nepochopím, ako môže niekto, s kým trebárs len mesiac pracujem v jednej kancelárii, po mne chcieť, aby som ho spoznala na ulici a ešte aj vedela, ako sa volá. Dosť dlho mi trvalo, kým som sa prestala ľakať toho veľkého pána, vedľa ktorého sa ráno budím.
Mne sa zdajú všetky tváre tak nejako povedomé. Veď sú hrozne podobné! Väčšina ľudí má zúfalo stereotypne jeden nos, dve oči a jedny ústa. Ako ich mám všetky rozoznať?!
Ale má to aj výhody - môj svet je plný neznámych, no priateľských ľudí, ktorí sa na mňa na ulici usmievajú a zdravia ma. Mnohí sa aj pristavia a konverzujú so mnou - ako sa má Viktor, čo máme nové, a tak. Keďže nielenže netuším, kedy som sa s dotyčným naposledy videla, ale nemám ani tušenia, kto to vlastne je, tak len tak strieľam veci, čo mi napadnú. Neviem totiž, nakoľko intímne sa poznáme. Možno sme si blízki, nie? Tak nebudem odťažito povrchná, ešte by sa urazili. Minule bola tá pani v električke hrozne prekvapená, keď som jej popisovala, ako si najnovšie s Viktorom ozvláštňujeme sexuálny život. Pýtala sa, čo máme nové, no nie? Mama sa trochu potom hnevala, že som tak tárala pred babkinou kolegyňou, ale čo som ja vedela?
Niekto mi hovoril, že si mám vymýšľať mnemotechnické pomôcky, aby sa mi spojila tvár s menom. Napríklad niečo, čo sa rýmuje s menom a má nejakú spojitosť s tým človekom. Napríklad Peter - sveter. Nenosí ale každý Peter nejaký sveter? Dobre, na Petrov kašlem.
Čo sa teda rýmuje s menom Pavol? Pavôl? Mohol by sa uraziť. Tak už len Karol a to je zase úplne iné meno.
Tak teda: Paľo - peňazí má málo. Lenže to tiež sedí na drvivú väčšinu Paľov, ktorých poznám. Nepoužiteľné.
A čo tak Paľko ............... Favalaľko? Rýmuje sa to dokonale, ale čo to sakra znamená?! Strčte si svoje mnemotechnické pomôcky viete kam. A to som ešte neskúšala zrýmovať Jozefa.
Keď som zmenila farbu vlasov z čiernej na blond, tešila som sa, že ma ľudia nebudú spoznávať a ja sa nebudem trápiť tým, s kým že som sa to práve dohodla, že si zase niekam vyrazíme.
Spoznávali ma všetci. Ešte aj ľudia, o ktorých som bola presvedčená, že som ich nikdy v živote nevidela, ma začali zastavovať: Jéj, ty si zmenila farbu vlasov? A čo máte s Viktorom nové?
Minule sme boli na nejakom tréningu a lektor navrhol nálepky s menovkami, kým sa ešte nepoznáme. Všetci otrávene prevracali očami - čo sme deti? Len ja som kričala: áno, sakra! Menovky by sme mali zaviesť aj do bežného života! Predvediem:
Ulica. Roh Lazaretskej a Cukrovej. Cinkajú električky, robotníci vrčia ... nejakými prístrojmi. „Ahoj, Leni!" veselo volá mladá, upravená dáma.
Ľahký, nenápadný náklon k prsiam dotyčnej, zaostrenie na menovku. „Jéj, ahoj, Evi! Ako sa máš?"
Mne by nevadilo mať menovku.
Na zlej pamäti je skvelé, že zažívate mnohé veci stále po prvý krát. Každé ráno, keď idem do práce, žasnem, aký je ten svet nádherný. Plný rôznych zvukov, vôní, farieb. Divotvorných rastlín, neuveriteľných zverov. (Krásnych zverov by bolo možno aj viac, keby sme nechceli mať toho hlbinného prehistorického žraloka pekne vystaveného v akvárku. Pardon, zúrivá, zúfalá, smutne bezmocná vložka.)
Aj tak je svet plný krás. Videli ste niekedy rannú hmlu nad Dunajom? Jesenné oblaky takých neuveriteľných farieb, až sa vám chce kričať od radosti? Svet je nádherný. A plný priateľských, cudzích, usmievavých ľudí.
